Dnešná diskusia O 5 minút 12 na STV 1 ma presvedčila o tom, že nie je žiadnou tragédiou pre Slovensko, že generálnym prokurátorom sa už pred štyrmi rokmi nestal docent Čentéš. Celkovým správaním a štýlom argumentácie, ktorá zaváňala často mentorskými, naučenými poučkami, spochybnil svoje morálne právo na túto funkciu. O právnom a spolitizovanom pozadí teraz nehovorím. Skôr o ľudskom. A chcem mu touto cestou zároveň poďakovať, že pri vytváraní názoru mi to uľahčil.
Ďakujem pánu docentovi Čentéšovi za to, že ľudsky i profesionálne zlyhal, keď nahrávku s výpoveďou Matoviča vraj omylom zlikvidoval a potom ponúkol hneď niekoľko rôznych verzií, ako a prečo sa tak stalo. Akokoľvek to dnes vysvetľuje a zľahčuje, v mojich očiach sa tým diskvalifikoval. Ďakujem mu, že po nevymenovaní do funkcie sa zrazu vykľulo šidlo z vreca a dovtedy priam pasívne až apaticky pôsobiaci človek, ktorému asi zachutila vidina vysokého postu, začal veľké ťaženie za získanie tejto pozície. A ďakujem mu tiež, že viacerými vyjadreniami v médiách v minulosti i počas dnešnej debaty iba dokazoval svoju ľudskú i profesionálnu nekompetentnosť.
Od začiatku mi nebolo jasné (a teraz sa moje pochybnosti potvrdili), čím vlastne pred pár rokmi predstaviteľov vtedajšej vládnej koalície oslnil tak, že ho vôbec navrhli. Prečo práve osobnostne nevýrazný a prejavom skostnatený typ človeka bol vybraný na pozíciu generálneho prokurátora? Nenašiel sa v zostave prokurátorov vtedy naozaj žiadny flexibilnejší, pružnejší človek, už na prvý pohľad výrazná právnická osobnosť? Už jeho štýl komunikácie, vyjadrenia a nakoniec aj činy nesvedčia o pevnom charaktere či o veľkej občianskej a profesionálnej odvahe, ktorá by mala byť v tejto funkcii základným kritériom, keďže v hre sú často závažné kauzy. Kričať, že je ten pravý, ktorý nás vyvedie z tunela, len preto, že ho navrhla Radičovej vláda, sa mi nezdá múdre. Skôr tvrdohlavé. Neviem síce o konkrétnej osobnosti ako vhodnej alternatíve, to musia rozhodnúť experti. Ale to neznamená, že ho máme apriori velebiť. Ja jednoducho neverím, že by bol tým vysnívaným prokurátorom, ktorý by nebojácne otvoril všetky prípady omínajúce Slovensko a dozoroval ich dôsledne až do úspešného vyriešenia.
To, že sa situácia na generálnej prokuratúre skomplikovala aj vďaka zmanipulovanej voľbe po politickej dohode koalície, čo druhá strana potom zneužila politicky vo svojej prospech, to v tejto chvíli nekomentujem. Všetci majú maslo na hlave. V šachovej partii sa urobilo veľa čudných ťahov a experti oboch strán chcú teraz rôznymi právnickými formulkami a často i fintami vyjsť ako jediná spravodlivá a preto víťazná. Nie som povolaná posúdiť, kde pravda skutočne je, či napokon neuviazla kdesi v strede alebo sa nemotá po iných chodníčkoch, po ktorých nekráča ani opozícia ani terajšia vládna garnitúra.
Ale jedno viem určite. Som úprimne rada, že generálnym prokurátorom nebol, nie je a asi ani nebude práve pán Čentéš. Nie preto, že ho navrhla pravicová vláda a že ho bývalý prezident nemenoval. To teraz nie je podstatné. Ale preto, že svojou ťažkopádnosťou, celkovým správaním a zásadnými chybami, ktorých sa dopustil, nie je v mojich očiach ten správny človek na tak zodpovednom poste. A o opaku ma nepresvedčí ani posledné rozhodnutie ústavného súdu, že bývalý prezident Čentéša menovať mal, lebo mu to tak ústava ukladá, ani finančná kompenzácia 60-tisíc eur za porušenie jeho práv. Toto rozhodnutie síce potvrdilo ústavné práva docenta Čentéša, ale ho nepasuje za kvalitného a nekompromisného generálneho prokurátora.