Vojnu nie, páni!

Autor: Alžbeta Slováková Spáčilová | 5.3.2014 o 12:33 | (upravené 5.3.2014 o 17:53) Karma článku: 6,10 | Prečítané:  938x

Vojna, ozbrojený konflikt, frekventované to výrazy z posledných dní. Ukrajina nás zasiahla svojou hlavnou témou a my viac než kedykoľvek predtým rozmýšľame o sile demokracie v našom storočí i o schopnosti súčasnej modernej spoločnosť uhájiť základné práva na život v mieri. Bojíme sa o Ukrajincov, ale v pozadí ako temné tamtamy dunia aj obavy o seba samých i našich blízkych. Na môj vkus až príliš rýchlo a často vypúšťajú politici, analytici i komentátori do éteru silné, krajne negatívne slová.

 

Je to aj vec testosterónu a večnej, tisícročia trvajúcej, hry mužov na vojnu. Už synom sa kupujú ako atraktívna hračka atrapy samopalov a rovnako rýchlo sa tými naozajstnými vyzbrojili mnohí Ukrajinci. Záštitu bezpečia však v žiadnom prípade v mojich očiach nezosobňujú. Skôr naopak, pri pohľade na nevojensky odeté a od hlavy k pätám vyzbrojené skupiny chlapov, ktorých čert vie kto v pozadí inštruuje, vo mne dobrý pocit nevyvolávajú. A podobný nepokoj vzbudzujú aj ruské vojenské jednotky na Kryme. Je to zahrávanie s ohňom. A rovnako nezodpovedne sa chovajú mnohí politici, vrátane prezidentov, ministrov a predstaviteľov medzinárodných spoločenstiev. Chýba im neraz zodpovedný diplomatický postoj a schopnosť štátnickej taktiky, ktorú majú v popise práce. Veď sú hovorcami miliónov ľudí. Často nehľadajú riešenie, ale ľahko vypúšťajú slová a komentáre, ktoré eskalujú atmosféru a rozdúchavajú neviditeľný plamienok horiaci až príliš blízko obrovskej nálože pušného prachu.

 

Ľutujem všetkých slušných a mierumilovných Ukrajincov s výnimkou tých, ktorí profesionálnymi zbraňami hája pravdepodobne finančné záujmy oligarchov. Byť tak blízko vojnovému konfliktu navyše s tak veľkým súperom, ako je Rusko, môže byť poriadne ťaživý pocit, najmä pre mamy a otcov malých či väčších detí, o potomkov sa zvykneme báť najbolestnejšie.

 

Spomínam si presne na deň, keď našimi slovenskými cestami brázdili tanky a obrnené vozidlá spojeneckých armád. Bol to šok. Bola som ako školáčka na prázdninách u starých rodičov na dedine. Práve sme ráno vstali a chystali raňajky, dedko prikúril v peci, keď sa v presklených kuchynských dverách objavila ustarostená tvár otca. Nemal tam byť, ale v práci, v bratislavskej redakcii. Pamätám si len vetu Rusi nás okupujú a potom nás deti vylúčili z komunikácie dospelákov. Sledovala som utrápené až vystrašené tváre rodičov i starých rodičov, počúvala kusé informácie a vnímala menšiu domácu paniku. Čo robiť, chystať sa na krajnosť, ísť nakúpiť zásoby potravín alebo vyčkávať? Padlo aj slovo vojna, pre mňa archaický výraz, strašidlo z minulosti. Zamrazilo ma, dostala som triašku a napokon sa rozplakala. Babka ma okríkla. Prvý krát v živote. Ešte týždne sme aj my deti nosili v sebe strach, hoci rodičia sa snažili zbytočne nestresovať. Ale ja si i tak najviac pamätám ten mrazivý pocit, keď prvýkrát v reáliách môjho pokojného života zaznel výraz vojna.

 

Želala by som si, aby podobné mrazenie pri tomto slove pociťovali aj všetci zodpovední politici a dokonca aj tí muži so zbraňami nabitými ostrými nábojmi. Alebo aby im o svojom mrazení porozprávala vlastná mama, otec, dedko, strýko či sesternica. To by som si naozaj vrúcne želala.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Ako šperk, ktorý vyhrával vojny, prehráva boj s časom

Bol to vynález desaťročia. Nebyť náramkových hodiniek, niektoré strategické bitky by možno dopadli inak. Dnes prehrávajú samotné náramkové hodinky.

EKONOMIKA

Slovák vytvoril nový dizajn pre TANAP, majú oň záujem

Baví ho, keď sa môže podieľať propagácii Slovenska.


Už ste čítali?