A rovnako sa zaradil aj do šíku slovenských štátnikov, ktorí sa najradšej liečia za hranicami Slovenska. Čo je však je vo vzťahu k tejto funkcii zásadná chyba.
Nechcem v žiadnom prípade znižovať zdravotný problém pána Kisku ako pacienta. A nechcem ani velebiť slovenské zdravotníctvo ako globálne dokonalé. No myslím si, že v mnohom dobiehame s Čechmi do cieľovej rovinky naraz, a aj keď občas v niečom zaostávame, v inom sa zase zaskvieme ako prví. A máme aj špičkové pracoviská. Preto rozhodnutie prezidenta absolvovať laparoskopický zákrok na plzenskej klinike nepríjemne prekvapil. Najmä potom, čo vysvitlo, že bol informovaný o tom, že vojenská nemocnica v Ružomberku disponuje rovnakým prístrojom a podobné operácie tam špecialista realizuje už tri roky. No a keď sa informácia začala medializovať v jeho neprospech, vytiahol pán Kiska z pyžamového rukáva komplikovanú verziu o kaskáde konzultácií a napokon o odporúčaní slovenských ortopédov obrátiť sa na českých kolegov, ktorých on iba poslúchol. Že by si slovenskí lekári takto dobrovoľne a verejne poškodzovali svoje renomé odborníkov? Pochybujem. A zaujímavá je aj finančná stránka. Doma vo vojenskej by to mal v rámci svojho zdravotného poistenia, súkromnej zahraničnej však treba priplatiť. Je jedno, či sa na to pozbierame my všetci alebo pán prezident pod tlakom nepriaznivej verejnej mienky vytiahne vlastnú peňaženku. Najhoršia je totiž morálna ujma, ktorá sa už ako krivý steh odpárať nedá. Už sa aj verejne hovorí, že prejav nedôvery hodnotia slovenskí lekári ako urážku.
Ešte pri kortešačkách a voľbe som pána Kisku vnímala ako vcelku úspešného manažéra, ktorý by však nemal prekročiť podnikateľské prostredie. Pretože na „tatíčka“ svojho národa, ako kedysi symbolicky nazývali Česi prezidenta Masaryka, v žiadnom prípade profesionálne ani ľudsky nedorástol. Dokazoval to od svojho nástupu viacerými populistickými krokmi, nevyzretými štátnickými vyhláseniami a účasťou na niekoľkých akciách, ktoré zaváňali skôr súkromným než spoločenským záujmom. A presvedčil ma o tom aj svojím najnovším rozhodnutím ignorovať profesionalitu slovenských lekárov a uprednostniť českú kliniku. V štýle bližšia košeľa ako kabát. Košeľou je jeho strečkujúci kĺb čiže súkromné hľadisko a kabátom Slovensko, za ktoré sa tak ešte pri skladaní prísahy dušoval. Zdá sa, že stačil rok, aby na podobné pocity zabudol a pokojne týmto krokom napľul do vlastného hniezda. Hoci mal šancu bez obáv o svoje zdravie podporiť ako slovenský prezident slovenské zdravotníctvo. Vlastne je to priam jeho povinnosť, súčasť jeho pracovnej náplne, vytvárať priaznivý imidž svojej krajine a jej ľuďom, ktorí si ho zvolili, a nie naopak – poškodzovať jej meno. Nuž, keď je niekto prezidentom, len keď sú zapnuté kamery ....