Alžbeta Slováková Spáčilová
Na muzikál Cyrano z predmestia sa nezabúda
Výročia zvyknú mať pachuť oficiality, niečoho, čo sa patrí pripomenúť. Ale v súvislosti s niektorými je ochota zaspomínať si na udalosť či osobnosť úplne bezprostredná.
Som novinárka, nielen profesiou, ale aj srdcom. Kedysi som chcela zmeniť svet, dnes sa snažím aspoň komentovať a hľadať súvislosti javov v spoločnosti, ktoré ma nenechávajú ľahostajnou. Pracovala som vo viacerých novinách i časopisoch, v posledných rokoch som však prišla na chuť internetu. Oceňujem najmä operatívnosť tvorby v tomto médiu a rýchlosť šírenia informácie, čo plne využívam pri práci na mojom web magazíne Doma a Rada. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Výročia zvyknú mať pachuť oficiality, niečoho, čo sa patrí pripomenúť. Ale v súvislosti s niektorými je ochota zaspomínať si na udalosť či osobnosť úplne bezprostredná.
Ako sa takmer rovnaká vec môže inak zhodnotiť. Závisí od toho, aký meter si európski úradníci vezmú do ruky. Teda konkrétne európska komisia na čele s Junckerom, ktorá inak posudzuje správanie Maďarska a inak rozhodnutia Nemecka.
Tak sme sa zase raz dozvedeli niečo o zdravotnom stave ďalšieho slovenského prezidenta. Nejako nám tí naši štátni najvyšší v múroch prezidentského paláca chradnú. Keď odkrivkal na operáciu už aj najmladší z nich.
Dnes zaznela éterom informácia o tom, že na niektorých súdoch, kde chýba klimatizácia, majú v týchto horúcich dňoch pracovníci skrátený pracovný čas z 8 na 6 hodín. Mňa však zaujal najmä komentár hovorkyne.
Prevádzkovatelia školských bufetov sa nechali počuť, že vyjdú do ulíc. Ich protestný pochod má byť reakciou na novú vyhlášku o sortimente výrobkov v týchto predajniach.
Už ste videli reklamný banner na internete, kde pani Radičová motivuje mladých k štúdiu na jednej konkrétnej vysokej škole? Mňa teda dosť zaskočil.
To je aktuálny Grék. Česť výnimkám. Už týždne čítam, počúvam a v súkromí i hodnotím grécku krízu. Ako my všetci. Najviac ma zarážajú prejavy povýšenectva Grékov, ich neschopnosť zhodnotiť svoju situáciu i kroky politikov.
Ako inak nazvať schopnosť postaviť sa pred skutočnú scénu a urobiť mobilom záber samého seba v popredí? Keby vzadu prebiehali humorné situácie, povedzme... Ale často ide o tragické udalosti. Ako včera, keď sa v austrálskom Sydney odohrávala dráma s ozbrojeným Iračanom, ktorý držal v jednom podniku asi tridsiatku rukojemníkov. Celý svet s obavami sledoval, ako to skončí. Ale niektorí sa v bezpečnej vzdialenosti pred tú kaviareň postavili a urobili si svoju selfie roka.
Nejdem obhajovať žiadnu stranu, len si dovolím vyjadriť sa ako občan k osobe docenta Čentéša, ktorého správanie máme možnosť sledovať už pár rokov v súvislosti s kauzou voľby generálneho prokurátora a o ktorom sme dovtedy vôbec nepočuli.
Blbý, blbší a najblbší, aj tak by sa dala charakterizovať zábavná relácia slovenskej televízie Nikto nie je dokonalý. Zábavná je nemiestny kompliment, prívlastok vtipná už totiž nie je dávno aktuálny. Častejšie ide o trápny až smutný obraz úrovne rozmýšľania časti obyvateľstva, ktorí nemajú šancu zavesiť si na stenu doklad o ukončení vzdelania na prestížnej škole. Alebo ktorí majú problém s pamäťou či s princípmi logiky. Aj takí určite medzi nami žijú. Ja však na rozdiel od tvorcov tvrdím, že nie len takí.
A nedá si povedať.... A bude si stále húsť to svoje... My sme dosiahli... Ja som sa rozhodol... Strane Sieť sa podarilo.... Napriek necelým 4 percentám, ktorými trochu dochutila či pričmudila guláš komunálnych volieb, si Procházka ako predseda sieťovej strany naďalej pestuje svoje priveľké ego.
Vykľulo sa šidlo z vreca. Z domáceho kutila, ktorý namiesto štrngania kľúčov prekachličkoval nežnú revolúciu vo svojej panelákovej kúpeľni, sa vyliahol hotový milosťpán, slovenské veľkoknieža a turecký paša v jednej osobe. Predseda demokraticky zvoleného parlamentu slobodnej Slovenskej republiky by asi najradšej zobral bič a hnal všetok robotný ľud na panské.
Francúzske mestá v posledných dňoch tyranizujú klauni. Niektorí iba na smrť vystrašia osamelých chodcov, no iní útočia naozaj. Tridsať rán bejzbalovou pálkou asi nepatrí k priateľským druhom komunikácie. Ešteže obeť masaker prežila. A podobné cirkusy sa opakujú aj vo Veľkej Británii a v USA. Žeby infekcia šialených klaunov?
To čo má byť? To predsa nemyslia vážne! Tomu nemôžem uveriť! Podobné reakcie človeka automaticky napadnú a často ich aj v rozčúlení vysloví nahlas, keď si vo večernom spravodajstve vypočuje informáciu o ďalšom trápne nízkom treste pre páchateľa závažného trestného činu, najmä zabitia alebo vraždy či minimálne brutálneho útoku s následkom trvalého poškodenia zdravia obete.
Karibský ostrovný štát Svätá Lucia zakázal vstup do svojej krajiny cestujúcim prichádzajúcim z Guiney, Libérie a Sierry Leone, z troch západoafrických krajín postihnutých epidémiou eboly. Tento malý štátik urobil veľké rozhodnutie. A ja im tlieskam. Pretože celý svet mal už pred niekoľkými mesiacmi primäť k účinným opatreniam, aby sa nákaza nešírila z Afriky po celej planéte.
Slovenskom zarezonovala správa o krutosti dvoch dievčat z Palárikova, ktoré utýrali dvoch psov. Naozaj, obludný čin, ktorý si zaslúži potrestanie, ale hlavne pozornosť rodiny a tiež psychológov, pretože takéto extrémne kruté správanie sa už nedá pripísať na vrub puberty. Mňa však zaujala aj odozva v podobe petície a protestného pochodu, ktorého sa zúčastnilo asi 300 ľudí z celého Slovenska.
Majú smolu alebo sa prerátali. Všetky tie tanečné a hudobné skupinky či imidžoví sólisti, ktorí pri hľadaní vhodného názvu siahli po angličtine. A tak o naše ušné bubienky udrie každú chvíľu nejaký Grow, Bounce, Korben Dallas, Goonies Girls a podobne.
Bohvie, ako chutí Rusom ich najnovší gastronomický objav. Po celej krajine sa šíri aróma čerstvo uvareného gulášu, v ktorom hlavnými ingredienciami sú paraolympijské rekordy a blato z tankových pásov brázdiacich Krymom. Všetko v jednom hrnci postavenom na plynovode a podkurovanom pušným prachom.
Vojna, ozbrojený konflikt, frekventované to výrazy z posledných dní. Ukrajina nás zasiahla svojou hlavnou témou a my viac než kedykoľvek predtým rozmýšľame o sile demokracie v našom storočí i o schopnosti súčasnej modernej spoločnosť uhájiť základné práva na život v mieri. Bojíme sa o Ukrajincov, ale v pozadí ako temné tamtamy dunia aj obavy o seba samých i našich blízkych. Na môj vkus až príliš rýchlo a často vypúšťajú politici, analytici i komentátori do éteru silné, krajne negatívne slová.
Bola by to sranda, materiál na silvestrovskú scénku, keby to nebola pravda. Počúvajúc slovenský rozhlas som sa pred pol hodinkou zasmiala a zaplakala zároveň. Na otázku redaktorky, prečo vlastne kandiduje na post prezidenta, sa jeden z kandidátov, poslankyňa Národnej rady Mezenská, vyjadril pozoruhodne príznačne, až to vyznelo komicky. Vraj si vypočula hlasy spoluobčanov, ktorí sú nespokojní so súčasnou politickou a ekonomickou situáciou a rozhodla sa zapojiť do prezidentskej kampane a nesedieť len tak nečinne v parlamente.